Milan Kňažko oslávi v sobotu 65. narodeniny

Milan Kňažko začínal ako kulisár a baník. Neskôr odštartoval úspešnú hereckú kariéru. Znechutený komunizmom spoluzakladal Verejnosť proti násiliu, stal sa výraznou postavou Nežnej revolúcie a v politike pôsobil až do roku 2002. Po politickej kariére sa však opäť vrátil k herectvu. „V rámci svojho zdravia sa ako aktívny dôchodca ešte stále venujem tejto práci a je to súčasne moje hobby,“ povedal tento rok pri preberaní ceny Hercova misia Kňažko, ktorý v sobotu oslávi 65. narodeniny.ilan Kňažko sa narodil 28. augusta 1945 v Horných Plachtinciach v okrese Veľký Krtíš. Po ukončení priemyselnej školy absolvoval u Andreja Bagara a Mikuláša Hubu herectvo na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Na túto školu ho však nezobrali na prvý raz, pretože mal vraj zlý hlas. Pracoval ako kulisár aj baník. Počas štúdia herectva získal štipendium v medzinárodnom univerzitnom centre výučby a výskumu dramatických umení C.U.I.F.E.R.D. o návrate na Slovensko pôsobil v bratislavskom Divadle na Korze, od roku 1971 bol členom Novej scény a neskôr vstúpil do činoherného súboru Slovenského národného divadla. Najdôležitejšie divadelné obdobie Milana Kňažka sa začína na Novej scéne v inscenácii Zlatý koč (1975) v réžii Vladimíra Strniska. „Zlatý koč bol pre mňa osobne zlatým kľúčom, ktorým som si otvoril bránu do divadelného sveta, a v ňom mal dominantné postavenie práve Strnisko,“ uviedol herec. Kľúčovú postavu vytvoril v legendárnej a objavnej inscenácii Vladimíra Strniska Clavijo (1976), v ktorej hral Pierra. Hru Úprimní (1977) považuje Milan Kňažko za jeden z jeho najväčších umeleckých zážitkov svojej divadelnej praxe. So Strniskom sa stretol ešte v niekoľkých vysoko hodnotených tituloch – Sviatosť najsvätejšia (1979), Fenoméni či Muž, čo sa podobá levovi (1981) a Amadeus (1982). Na jednu z repríz poslednej spomínanej hry sa ešte za hlbokého socializmu inkognito prišiel pozrieť Miloš Forman spolu s autorom hry Petrom Shafferom a filmovým producentom Saulom Zaentzom. Táto trojica sa podpísala pod rovnomennú snímku, ktorá v roku 1985 získala osem Oscarov vrátane sošky za réžiu pre Formana, za scenár pre Shaffera a v kategórii Najlepší film cenu udelili Zaentzovi. V rámci príprav videli asi 25 inscenácií na celom svete a podľa Formana patrila práve tá slovenská k najinšpiratívnejším. Trojica taktiež vysoko hodnotila úroveň herectva. „Všetci zhodne ocenili, že hlboký tragikomicko-sarkastický podtón v predmetnom úseku Mozartovho života našiel v Kňažkovi ideálneho interpreta,“ uviedol Strnisko. Kňažkovou vrcholnou postavou z obdobia v tomto divadle sa v roku 1984 stal statkár Lopachin v Čechovovom Višňovom sade. ásledné pôsobenie v činohre Slovenského národného divadla ukončil postavou Kalabuškina v objavnom dramaturgickom titule Samovrah (1989). K známym Kňažkovým úlohám na tejto scéne patrí taktiež Alcest v inscenácii Skúška (1988), pod ktorou je podpísaný Ľubomír Feldek. Divadlo bolo miestom, prostredníctvom ktorého sa ešte počas politickej kariéry vrátil Milan Kňažko – herec. V bratislavskom Štúdiu S naštudoval v roku 1997 rolu Augusta v inscenácii Kumšt. Bravúrny herecký výkon mu v ankete slovenskej divadelnej kritiky Dosky ’98 vyniesol miesto v prvej desiatke najlepších mužských hereckých výkonov roka. Milan Kňažko je v divadle aktívny dodnes. V bratislavskom Štúdiu L+S hrá v inscenáciách Kumšt, Život na trikrát, Rybárik kráľovský a Na fašírky mi nesiahaj, v pražskom Divadle Ungelt stále účinkuje v hre Picasso, za ktorú získal za rok 2006 nomináciu na divadelnú cenu Thália. ýrazné úlohy stvárnil nielen v divadle, ale aj vo filme a televízii. Do širšieho diváckeho povedomia sa dostal vďaka snímke Ring voľný (1969). Dôležitou pre rozvoj Kňažkovej hereckej kariéry bola ponuka Evalda Schorma, ktorý ho obsadil do televíznej adaptácie divadelnej hry Friedricha Schillera s názvom Úklady a láska (1971). Po jeho boku tu hrala Magda Vášáryová, s ktorou tvoril neopakovateľnú dvojicu v desiatkach televíznych filmov a inscenácií ešte ďalších osem rokov – napríklad vo filmovej opere Faust a Margaréta (1972) a v ďalších snímkach v réžii Petra Weigla Vzkriesenie (1977) a Rusalka (1978). Kňažko patril v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia k najpopulárnejším hercom v Československu. Práve Weiglove diela mu zabezpečili zvýšenie popularity v Česku, druhá vlna ho zasiahla vďaka prvému československému televíznemu seriálu Straty a nálezy (1975) v réžii Stanislava Párnického. O jeho obľúbenosti svedčí aj to, že v roku 1979 ho v ankete časopisu Film a divadlo vyhlásili za najpopulárnejšieho herca. roku 1971 sa Milan Kňažko objavil v jeho prvom dôležitom celovečernom filme – Nevesta hôľ v réžii Martina Ťapáka podľa rovnomennej novely Františka Švantnera. Ako napísala publicistka a divadelná kritička Ľubica Krénová, najpresvedčivejšou stránkou snímky zostali herecké výkony a konkrétne Kňažkov slúži ako vyčerpávajúca pilotná ukážka predností jeho herectva pred kamerou. Možnosť prejaviť humor a komickosť dostal napríklad v komédii Ťapákovci (1977), v ktorej stvárnil Paľa, najlenivejšieho zo všetkých členov rodiny. Ako komediálneho herca ho obsadili taktiež do filmov Klebetnice (1972) či Mandragora (1979). Vďaka schopnosti sebairónie a emocionálneho odstupu sa mu ako komediálnemu hercovi výraznejšie začalo dariť v 80. rokoch minulého storočia – k pozoruhodným výkonom patrí napríklad ten v Chrobákovi v hlave (1983). Jeden z jeho najvydarenejších komediálnych televíznych partov je sexuálny bonviván Vick v televíznom filme Veľká rošáda (1988). Počas kariéry sa však zároveň „prepožičal“ určitému radu postáv, za ktoré najmä po páde komunizmu utŕžil kritiku – napríklad za postavu kapitána Jána Nálepku, ktorého stvárnil v slovensko-bieloruskom filme Zajtra bude neskoro (1972) v réžii Martina Ťapáka a Alexandra Kaprova. Ďalšieho hrdinu druhej svetovej vojny, letca Ľudovíta Kukorelliho stvárnil hneď dva razy – v titule Život na úteku (1975) a vo voľnom pokračovaní Choď a nelúč sa (1979). Na tieto tri filmy však neskôr spomínal so smútkom. „Až v priebehu nakrúcania som si uvedomil, že ambíciou filmárov nebude zachytiť príbeh o tomto človeku, ale o nehynúcom priateľstve medzi Sovietskym zväzom a Československom,“ vyjadril sa raz o snímke Zajtra bude neskoro. Podobnú skúsenosť mal počas nakrúcania filmu o Kukorellim Život na úteku. Ani Kňažkovi sa však nevyhla cenzúra. Na pozvanie priateľov Milana Lasicu a Júliusa Satinského sa v roku 1982 zapojil do prípravy autorského televízneho programu Ktosi je za dverami. Program neprešiel kontrolou a skončil v trezore. Tichý dištanc zo strany vedenia kolibských ateliérov si „zaslúžil“ za odmietavý postoj voči účinkovaniu v prorežimovom seriáli Povstalecká história (1984). Milan Kňažko však nemal o prácu núdzu ani v tomto období, pretože dostával ponuky z Barrandova. Načas sa so slovenskou kinematografiou rozlúčil snímkou v réžii Martina Ťapáka Kohút nezaspieva (1986). Do Kambodže ho na päť mesiacov zavialo nakrúcanie drámy Devět kruhů pekla (1987) o genocíde počas vlády Červených Khmérov. „Bol to veľmi smutný zážitok,“ povedal raz. očas kariéry stvárnil postavy vo viac ako dvoch stovkách inscenácií – napríklad jednoduchého umývača riadu Gomeza, ktorý sa preslávi náhodným ale geniálnym objavom, v rovnomennom titule z roku 1977, ďalšieho fiktívneho fyzika zosobnil v Nehode v Los Alamos (1973), novinára v príbehu Prestrelené sklo (1979) či titulnú postavu v Horaciovi (1980). Stvárnil niekoľko historických postáv – režiséra Sergeja Michajloviča Ejzenštejna v televíznej inscenácii Pod cudzím nebom (1983), Adolfa Eichmanna v rovnomennej dvojdielnej televíznej adaptácii z roku 1988, ktorá tiež skončila v trezore, básnika Johanna Wolfganga Goetheho v To horké léto v Marienbadu (2006). Výzvu pre neho znamenala ponuka neskoršieho priateľa Jiřího Svobodu hrať významného českého vynálezcu Františka Křižíka v snímke Oblúk svetla (1983), čo bola Kňažkova prvá práca v českej televízii. Proti rozhodnutiu sa zdvihla vlna kritiky. „Obsadenie nakoniec schválili, ale s dosť tvrdou podmienkou: film musíme nakrútiť spôsobom kontaktu (bez postsynchrónov) a Křižík musí hovoriť perfektne po česky. Milan sa zachoval presne ako František Křižík – prijal podmienku ako výzvu a do dvoch mesiacov sa rolu naučil v češtine,“ zaspomínal si Svoboda. Milan Kňažko hral aj vo Svobodovej najvydarenejšej celovečernej snímke – Zánik samoty Berhof (1983), ktorá získala Veľkú zvláštnu cenu na Medzinárodnom filmovom festivale Karlovy Vary. roku 1984 hral vo dvoch tituloch zo štúdií Koliba – Návrat Jána Petru a O sláve a tráve. S Martinom Hollým pracoval napríklad na snímkach Muž, ktorý nemal strach (1985) či … alebo byť zabitý (1985). V tomto období hral tiež v dráme Jiřího Svobodu Papilio (1986), v ktorej stvárnil Telca prezývaného hrabě. „Hrabě je rozhodne jedna z najzaujímavejších, ale aj najkomplikovanejších rolí, s akou som sa vo filme stretol,“ povedal počas nakrúcania. Podľa Krénovej je práve táto postava popri Milošovi Lexovi z filmu Dobří holubi se vracejí (1988) Dušana Kleina jednou z dvoch vrcholných Kňažkových filmových kreácií. Kritika sa takmer jednomyseľne zhodla v tom, že Milan Kňažko v dráme Dobří holubi se vracejí podal znamenitý, ak aj nie životný filmový herecký výkon, v ktorom siahol až na dno svojej duše. V období, keď sa začínala jeho politická kariéra, ešte stihol dokončiť filmy Len o rodinných záležitostiach (1990), Posledný motýľ (1990) v réžii Karla Kachyňu a niekoľko ďalších. Návratom Milana Kňažka z politickej scény do filmu a televízie sa v roku 2004 stal televízny prepis románu Guya de Maupassanta Miláčik. Onedlho prijal ponuku priateľa a režiséra Jiřího Svobodu hrať v kriminálnej dráme Rana z milosti (2005). Vlnu nevôle verejnosti vyvolalo jeho účinkovanie v horore Hostel 2 (2007) v réžii Eliho Rotha. „Je to nepochopené, Hostel predsa nie je film o Slovensku a je celkom náhodné, že sú jeho reálie pripísané Slovensku. Zrejme preto, že 99 percent a možno aj viac Američanov netuší, že Slovensko existuje,“ reagoval Milan Kňažko. K jeho ostatným snímkam patrí dráma Normal (2009), kde si po jeho boku zahrala napríklad Dagmar Havlová. elevízni diváci a diváčky ho uvidia v novom televíznom filme Stanislava Párnického Čerešňový chlapec sa vracia. Stvárňuje v ňom kedysi známeho herca po mozgovej príhode. „Film som zobral okrem iného aj preto, že stále sedím na vozíku a keďže mám narušenú pamäť, tak si nemusím pamätať texty. … A naviac sa stará o mňa a vozí ma na tom vozíku veľmi sympatická, šarmantná herečka Táňa Pauhofová,“ popísal s úsmevom úlohu. Ako nedávno povedal pre časopis Film.sk, s Jiřím Svodobom pripravuje televíznu detektívku Domina. ňažko sa ako moderátor predstavil v relácii Takí sme boli (2007), účinkoval aj v relácii Sedem. Ponuky na seriály však neprijíma, jedna skúsenosť v Ulici (2005) mu vraj stačila. Úlohy prijíma už len vtedy, keď je šanca, že „ten film bude zaujímavý, že stretnutia s režisérom a partnermi budú zaujímavé. Neakceptujem ponuky len preto, aby som v nejakom filme hral, alebo aby som sa objavil na plátne, takéto veci ma už nezaujímajú,“ vyjadril sa počas tohtoročného Art Film Festu. ilan Kňažko stvárnil počas jeho kariéry viacero charakterových úloh, za ktoré získal niekoľko ocenení. Jedno z nich však vrátil – titul Zaslúžilý umelec a to v roku 1989 pre nesúhlas s politikou vtedajšieho režimu. V roku 1992 mu odovzdali najvyššie ocenenie udeľované francúzskym ministrom kultúry Commandeur des arts et lettres (Komandér umenia a literatúry), o jedenásť rokov neskôr sa stal držiteľom francúzskeho štátneho vyznamenania Officier de la Legion d´Honeur (Dôstojník Čestnej légie) udeleného francúzskym prezidentom Jacquesom Chiracom za dlhoročnú angažovanosť v politike pri presadzovaní demokracie a za šírenie francúzskej kultúry na Slovensku. Na konte má nespočetné množstvo ocenení za herecké výkony, nemá k nim však úplne pozitívny postoj. „Môj herecký život sa vyznačuje tým, že za postavy, o ktorých som bol vnútorne presvedčený, že sa mi naozaj podarili, som nikdy žiadne ocenenie nedostal,“ povedal raz. Tento rok si na 18. Medzinárodnom filmovom festivale Art Film Fest prevzal ocenenie Hercova misia. Jeho meno tak pribudlo na most slávy vo festivalovom parku v Trenčianskych Tepliciach. O jeho kariére vyšla kniha Hráč od divadelnej kritičky Ľubice Krénovej. Ako prezradil v júni tohto roku v rozhovore pre denník Sme, s Jánom Štrasserom nedávno dokončili rozhovory do jeho série rozhovorov. ko Kňažko sám tvrdí, od detstva považoval komunizmus za „obludný, tupý režim“. Keď mal päť rokov, jeho otec sa stal nevinnou obeťou procesu typického pre 50. roky minulého storočia. Milan Kňažko patrí k spoluzakladateľom Verejnosti proti násiliu a k výrazným postavám Nežnej revolúcie. V júni 1989 ako prvý slovenský herec podpísal výzvu disidenta Václava Havla Několik vět. Krátko po 17. novembri 1989, keď proti študentskému pochodu v Prahe brutálne zasiahla polícia, sa postavil na podstavec sochy Pavla Országha Hviezdoslava uprostred bratislavského námestia, aby prehovoril. „Mal som úžasnú kariéru herca v Československu, nemusel som to riešiť, ekonomicky som bol na tom relatívne nadpriemerne. Pretvárka, ponižovanie a nesloboda mi však prekážali natoľko, že som sa rozhodol konať. Veľmi ťažko som pociťoval utrpenie môjho otca a emigráciu dvoch bratov po šesťdesiatom ôsmom,“ vysvetlil svoj postoj ku komunizmu. Po revolúcii sa stal poradcom prezidenta Československej federatívnej republiky Václava Havla, zároveň pôsobil ako dekan Divadelnej fakulty Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Spoluzakladal politickú stranu HZDS, jej členom bol do marca 1993. Okrem toho bol ministrom zahraničných vecí, podpredsedom vlády Slovenskej republiky a ministrom kultúry, členom výboru pre životné prostredie a ochranu prírody a náhradníkom Stálej delegácie NR SR v Parlamentnom zhromaždení Rady Európy. S kariérou politika sa rozlúčil v roku 2002. Iba mesiac po skončení funkčného obdobia prijal ponuku stať sa prezidentom Medzinárodného filmového festivalu Bratislava, ktorým bol do roku 2006. V rokoch 2003 až 2007 pôsobil na poste riaditeľa televízie Joj. Na tohtoročnom Art Film Feste vyhlásil, že do politiky sa už nikdy nevráti. súčasnosti je tretí raz ženatý, má troch synov. Celý život sa venuje športu, momentálne najmä golfu.